Keď je okolo mňa kľud, necítim sa vo svojej koži

Na úvod týždňa sa nechajte inšpirovať dobrovoľníckymi aktivitami Kiky Lendvorskej z neziskovej organizácie Diákhálózat – Študentská sieť.

Životný štýl

Byť dobrovoľníkom nie je dočasná záležitosť, je to poslanie, životný štýl a práca. Ak raz začneš, ostane ti to na celý život. Dobrovoľníčkou som od detstva, keď som sa stala skautskou vedúcou.

Práca v Zväze maďarských skautov na Slovensku je sústavná činnosť, vôbec som to vtedy nepovažovala za prácu, až teraz, s odstupom času si uvedomujem, že táto činnosť vo veľkej miere vypĺňala moje dni.

Odísť po dvoch rokoch nie je ľahké

Po nástupe na vysokú školu, ďaleko od svojho skautského zboru som po krátkom čase pociťovala potrebu niečím užitočným vyplniť svoje dni. Za krátky čas som si našla cestu k Zväzu maďarských študentov JUGYIK v Nitre. Organizovanie mimoškolských aktivít, práca na projektoch a reprezentovanie fakulty mi dodávali pocit užitočnosti, pocit dobre vykonanej práce zas pocit spokojnosti. Nešetriac energiou, časom a mnohokrát ťažko ušetrenými vlastnými peniazmi spolu s hŕstkou tiež zanietených študentov často bez akejkoľvek vďaky a uznania pracujeme možno viac, ako iné organizácie s riadnymi výplatami. Nevidím však v tom žiadne negatívum, dobrovoľníctvo si človek vyberá sám, nie je do ničoho nútený a vždy môže odísť. Práve odísť po dvoch rokoch vo funkcii podpredsedu zväzu však nie je vôbec ľahké, najmä ak si človek zvykne na určitý kolektív, na pozitívne vplyvy stresu a v neposlednom rade na odmenu vo forme pocitu z dobre vykonanej práce.

V súčasnosti sa snažím čo najmenej angažovať v Nitrianskom študentskom zväze, v poslednom ročníku vysokej školy sme spolu s bývalým vedením prácu prenechali mladším. Sledujeme ich tiež nemalé zanietenie, vidíme, že k veciam pristupujú ináč – niekedy nás to mrzí, museli sme si však uvedomiť, že my tu už na rok nebudeme a existencia zväzu bude čisto v ich rukách.

Získala som viac, než som vložila

Zároveň s lokálnou činnosťou v Nitre sa už pomaly tretí rok aktivizujem v neziskovej organizácii Diákhálózat – Študentská sieť, čo je zastrešujúca organizácia maďarských študentov na Slovensku a v Čechách a ich študentských zväzov. V súčasnosti zastávam funkciu podpredsedu pre vnútorné záležitosti, mojou povinnosťou je hlavne udržiavať kontakt s členskými organizáciami, zmapovávať ich potreby. Zároveň sa zúčastňujem mnohých ich podujatí, čo vlastne nie je vôbec prácou – je to zábava. Prácou v skautingu, študentskom zväze JUGYIK a v Študentskej sieti som na 100 % oveľa viac získala, ako som vložila – množstvo priateľstiev, kontaktov, ciest do blízkych či ďalekých zemí, nespočitateľne veľa zážitkov, skúseností a zručností.

Dobrovoľná práca v Diákhálózat – Študentskej sieti ma napĺňa, ako aj sústavná, i keď už menej intenzívna práca v mojom skautskom zbore. Neexistuje deň, aby som sa nudila. Samozrejme, ak sa v mojom živote nájde nejaká voľná chvíľa, určite ju vyplním – čím iným, ako dobrovoľnou prácou – či už spoluorganizovaním tvorivých dielní pre fakultu, pomocou pri projektoch malým gemerským obciam, reprezentovaním školy alebo účasťou na konferenciách, písaním článkov pre internetový portál mesta, v ktorom bývam, alebo do periodík, ktoré vydávajú študenti.

Dva typy ľudí

Myslím si, že existujú v podstate dva typy ľudí – ktorí chcú prácou zarobiť a ktorých práca baví. Mňa každopádne baví, aj keď moje dobrovoľnícke poslanie mnohokrát financujem z iných činností. Väčšina ľudí v mojom okolí sa ma často pýta, ako to všetko zvládam, kde na to všetko beriem silu, náladu a energiu. Ja si však myslím, že ak by som niečo z týchto aktivít vynechala, už by som to nebola ja. Moja duša sa cíti prirodzene v chaose a najväčšou motiváciou pri akejkoľvek práci mi je práve ten pocit, že nič nestíham. Je t paradoxné, ale ak je okolo mňa všetko kľudné a nikde v dohľadnom čase sa nerysuje žiadna „akcia“, necítim sa vo svojej koži. Verím, že všetko, čo robím, sa mi raz vráti, a keď aj nie, ostane mi dobrý pocit, že som nepremárnila ani jeden deň svojho života.